Linux: Crashtest súborových systémov ext2, ext3 a ReiserFS
Každý súborový systém sa snaží pôsobiť univerzálne a robustne. Vytvára na bežného používateľa dojem, že je vlastne jedno, akú má vnútornú reprezentáciu dát.
Je dôležité je len to, či sa veľkosť objemu dát zmestí na súborový systém alebo aj ich obsah? Pokusmi som našiel také obmedzenia, pri ktorých je použitie celého systému ťažkopádne a také, pri ktorých sa celý súborový systém zrúti.
Napríklad, skúsme zapísať na súborový systém konštantný objem dát (napr. 1GB) do jednej zložky, vždy s inou konzistenciou - s exponenciálne narastajúcim počtom súborov oproti logaritmicky klesajúcemu objemu jednotlivých súborov. Pričom v každom teste bude celkový počet kopírovaných dát rovnaký, a to 1GB.
Pohľad bežného používateľa
Bežnému používateľovi by sa mohlo zdať, že keďže bude objem prenášaných dát konštantný, bude aj rýchlosť kopírovania rovnaká.
Pohľad programátora
Programátorovi, ktorý už niekedy niečo počul o zreťazenej pamäti rovnakých či nerovnakých prvkov a následnej práce s veľkým množstvom pointrov už asi začne byť jasné, že réžia, ktorá vzniká pri vytváraní súboru nie je úplne zanedbateľná a začne cítiť zradu.
Pohľad skúseného administrátora
Každému skúsenému administrátorovi pracujúcom na ľubovoľnej platforme zrejme bude jasné, že z ničím sa nepracuje tak nemotorne ako s veľkým počtom malých súborov. Ťažko sa prenášajú, prehľadávajú a ťažko sa zisťuje už len ich celková veľkosť zapísaných napr. v nejakom adresári. Nevie prečo, ale začne nadobúdať vnútorný pocit, že pomalá réžia nie je jediný problém, ale že prenosu veľmi veľkého počtu súborov by sa nemusel súborový systém vôbec dožiť.
Ktorý súborový systém je najlepší? Dozviete sa na kurze.
