Môj príbeh: Školím lebo viem
K počítaču som sa prvýkrát dostal ako šesťročný vďaka rodičom. Otec s mamou začali podnikať, tak si kúpili firemný stroj – Intel 386. Otec na disku e: nechal voľný priestor a nainštaloval naň hru PRINCE OF PERSIA, ktorú sme spolu s bratom mali povolené hrať maximálne jednu hodinu denne.
Moja cesta k programovaniu nebola jednoduchá. Vďaka trpezlivému otcovi som sa naučil narábať s dvojcifernými číslami ešte pred základnou školou. Dva roky potom, čo som sa naučil písať som sa dostal k programovaniu. Mal som 9 rokov, bolo to v tretej triede základnej školy. Svoje prvé programy som písal v jazyku QBASIC. Pamätám si, ako som si listoval obrázkovými učebnicami programovania, kde programy boli písané práve pre tento jazyk. Rád som v ňom písal hry, ktoré sme sa potom spolu s bratom hrávali. Ako začínajúceho školáka ma fascinovali kasy a predaj tovaru v potravinách. Pamätám si, že keď k nám prišla babka, tak sme sa hrávali na „potraviny“. Chýbala nám len poriadna kasa. Preto som začal programovať kasu vo QBASICU, ktorá po zadaní všetkých potravín vypísala prehľadnú účtenku. Celú dennú tržbu zaznamenávala na disk.
„Dva roky potom, čo som sa naučil písať som sa dostal k programovaniu!“
V piatej triede základnej školy sme v škole mali voliteľný predmet PSP - Práca s počítačom. Samozrejme som sa naň s nadšením prihlásil. Nanešťastie, vďaka lenivému učiteľovi informatiky, sme sa v kuse len hrávali najrôznejšie hry.
V šiestej triede základnej školy prišiel môj veľký zlom. Na škole som sa nedostal na voliteľný krúžok programovania s dôvodu nedostatočného záujmu študentov. Otcovi to nedalo, a rozmýšľal čo s tým. Našiel mi mimoškolský krúžok programovania v jazyku Pascal, na ktorý ma vozieval. Viedol ho mladý študent Robo Mlynár, ktorý ma zasvätil do tajov tohto programovacieho jazyku. V septembri, keď krúžok začínal, som nevedel v tomto jazyku naprogramovať ani čiarku. V lete, keď sa blížil koniec krúžku, som programoval databázový systém pre registračné pokladne. Otec mi kúpil takmer 1000 stranovú knižku Turbo Pascalu 7.0 ale stále som jazyku nechápal tak, ako som si to želal. V tom čase boli knižky písané akademicky-zložitým spôsobom v štýle: 'čím odbornejšie, tým lepšie'.
V siedmej triede základnej školy krúžok upadal. Pôvodný učiteľ odišiel a dostali sme nového, ktorý programoval maximálne na strednej škole. Nerozumel sa do toho, unikali mu detaily a súvislosti. Väčšinu času na krúžku v siedmej triede som robil iba vlastné programy a grafické rozhranie pre svoj vlastný operačný systém. Našťastie som prešiel do lepšieho krúžku, ktorý viedol Matej Šujan, ktorý sa mi venoval a potiahol ma ďalej. Naučil ma jazyk C, v ktorom sme po pár mesiacoch vedeli spracovať množstvo dát vo vlastnom databázovom systéme (v tom čase sme použili veľmi prelomový formát). Cez prázdniny mi odporučil literatúru „Učebnice Jazyka C“, ktorú som si celú naštudoval, spoznámkoval a vyskúšal naprogramovať vlastné programy. Táto Heroutová učebica figuruje ako odporučená literatúra pre prvý ročník vysokej školy a ja som ju celú zhýzal na základnej škole.
„V septembri, keď krúžok začínal, som nevedel v tomto jazyku naprogramovať ani čiarku. V lete, keď sa blížil koniec krúžku, som programoval databázový systém pre registračné pokladne.“
Ako ôsmak na základnej škole som privoňal k Objektovo orientovanému programovaniu. Nechápal som, čo je vlastne objekt a hlavne načo je to celé dobré. Doteraz si pamätám, ako som pred Vianocami doma sedel v kuchyni pri starom sporáku, jedol vianočné pečivo a sladkosti a študoval naraz tri knižky o objektovo orientovanom programovaní. Vtedy môj mozog nebol na takej úrovni, aby vedel túto abstrakciu pochopiť.
Pochopil som to až v deviatej triede. Z novej knihy, ktorú mi kúpil otec, som konečne prišiel nato, na čo vlastne sú objekty a na čo je to celé dobré. Celé leto som si študoval C++. Dostal som sa až k problematiky preťažených operátorov v C++.
Dostal som sa na jednu z najlepších bratislavských stredných škôl zameranej na informatiku. Na začiatku ročníka sme písali vstupný test, podľa ktorého nás rozdelili do štyroch skupín, ktoré sa mali učiť informatiku rôznym tempom. Bol som prvý v najlepšej skupine. Dostali sme profesora, Ing. Fulopa, ktorý nás doslova ničil. Jasal som. Vedel som, že sa takto posuniem poriadne ďaleko. V úvode prvého ročníka mi dal neľahkú úlohu – spraviť šifrátor a dešifrátor RSA. Vtedy to bol veľmi trendový šifrovací algoritmus, ktorý používali napr. banky na ochranu internetového bankovníctva. V tom čase bol google len v plienkach, nemal som veľa možností ako získať všetky informácie tak rýchlo, ako je tomu dnes. Aj napriek tomu som behom pár týždňov úlohu dokončil. Spravil som šifrátor aj dešifrátor RSA, ktorý vedel šifrovať obrovskými prvočíslami. Dešifrátor vedel zlomiť šifru RSA, v prípade, že používateľ zadal malé prvočísla. Totiž nemali sme výpočtový výkon nato, aby sme lámali dlhé šifry. To bol dôvod, prečo som rýchlo nezbohatol ako prvák na strednej :-) Takýchto projektov som počas strednej školy urobil desiatky.
„Aj napriek tomu som behom pár týždňov úlohu dokončil. Spravil som šifrátor aj dešifrátor RSA, ktorý vedel šifrovať obrovskými prvočíslami.“
Cez leto som spoznal kamaráta, ktorý ma zasvätil do problematiky UNIX/Linuxu. Behom troch týždňov sme od začiatku postavili školský server tak, aby počas roka bežal neptretižite. Celé leto som sa zabával nad riadkom UNIX shell. Naučil som sa, ako z Linuxu spraviť sieťový a súborový server. Okrem toho, som sa cez leto na týždeň zavrel v izbe a vyrobil som zábavnejšiu verziu hry Tetris, čo bol dovtedy môj najväčší - približne 2000 riadkový program v jazyku Pascal. Na pozadí pracoval s vlastnou databázou a bol napísaný plne dynamicky a objektovo.
V druháku na strednej som si chcel zarobiť nejaké peniaze. Miloval som prácu s ľuďmi. Položil som si otázku: „Ako môžem skĺbiť IT a prácu s ľuďmi?“ Doučovanie mojich kamarátov ma veľmi bavilo, tak som sa prihlásil ako lektor programovania v jazykoch C a C++. V tom čase som celý svoj voľný čas venoval Jave, Linuxu, C a C++, takže som nemal problém obhájiť svoju kvalifikáciu. Po pohovore mi dali školiť večerné kury jazykov C a C++. Síce som mal len 16 rokov, na moje kurzy chodili vysokoškolsky vzdelaní ľudia, zriedka mali menej ako 35 rokov. Bola to pre mňa obrovská výzva. Poctivo som pripravoval osnovy, príklady a slidy. Pociťoval som obrovskú radosť pri výučbe. Táto moja radosť sa pretavila v jednom z najlepších hodnotení lektora účastníkmi.
„Síce som mal len 16 rokov, na moje kurzy chodili vysokoškolsky vzdelaní ľudia, zriedka mali menej ako 35 rokov. Bola to pre mňa obrovská výzva.“
V treťom ročníku na strednej mi prišiel na kurz jeden sympatický účastník, ktorý vedel programovať na úžasnej úrovni. Pochopil som, že ma teraz brzdí práca školiteľa a že potrebujem získať odbornú prax vo firmách. Hlavne kvôli tejto praxi som zanechal niečo, čo ma veľmi tešilo a bavilo. Ukončil som pracovný vzťah a začal som pracovať na vývoji informačných systémov pre firmy. V tom čase nám na strednej škole začal bežať akademický program Cisco. Samozrejme, že som sa do neho zapojil a začal som robiť všetky štyri semestre CCNA.
Ako štvrták na strednej som pracoval ako vedúci vývojového tímu a hlavný projektant informačných systémov. Maturitu a prijatie na najlepšiu školu na Slovensku v obore IT – FIIT som pokladal za kľúčové. Po dlhom zvažovaní som začal študovať počítačové siete a nie programovanie. Cez leto som si spravil certifikáciu CCNA a brúsil som si zuby na certifikáciu CCNP.
V prvom ročníku na vysokej škole na predmete Objektovo orientované programovanie sme dostali voľné zadanie. Mali sme naprogramovať ľubovoľný objektový program. Zvolil som si komunikátor – MyICQ, ktorý som naprogramoval úplne od podlahy. Spočiatku vedel komunikovať cez TCP/IP spojenie. Aby mal niečo navyše, vedel komunikovať zabezpečene pomocou novo naimplementovanej RSA šifry. Dokázal vzájomne autentifikovať klienta a server na základe asymetrických RSA kľúčov a MD5 odtlačkov. Ladil som výkon, lebo 1000 miestne prvočísla boli na Javu veľmi pomalé. Tento môj „malý“ projekt si všimla vedúca cvičení a navrhla, aby som sa začal venovať výskumným aktivitám. Medzi prvým a druhým ročníkom som podpísal pracovnú zmluvu s prodekankou a riaditeľom výskumného ústavu a od septembra som pracoval ako výskumník na univerzite.
„Ako štvrták na strednej som pracoval ako vedúci vývojového tímu a hlavný projektant informačných systémov.“
Druhý ročník som mal veľmi ťažký. Popri mojej práci výskumníka softvérového inžinierstva na plný úväzok som sa pustil do semestrov Cisco CCNP 1-3. Každú sobotu sme chodili do školy, zavreli sa na 8 hodín a labovali Cisco smerovače, prepínače a Wifiny. Bolo toho enormne veľa, niečo muselo ísť bokom. Rozhodol som sa plne venovať CISCO a UNIX sieťam, a zanechať prácu výskumníka. Naďalej som sa vo výskume angažoval, ale len v jednej oblasti - optimalizácie smerovania.
Po ukončení práce výskumníka som chvíľu pracoval na obrovskom sieťovom projekte. Budovali sme novú signalizačnú sieťovú infraštruktúru pre Slovak Telekom. Potom som sa zamestnal v ďalšej firme ako vedúci odboru IT. Zastrešoval som vývoj informačných systémov, dynamického webu, redundancie a spoľahlivosti firemných serverov a počítačových sietí. Na tejto pozícií pracujem dodnes.
„Popri tom, ako som pracoval ako výskumník softvérového inžinierstva na plný úväzok som sa pustil do semestrov Cisco CCNP 1-3.“
Potom som bol na pracovnej stáži v Japonsku. Naučil som sa veľa o japonskej kvalite a precíznosti. Veľmi mi to dalo do života a rád o tomto období rozprávam ;-)
Chýbala mi práca lektora, ktorú som robil ako šetnásťročný, tak som popri štúdiu na vysokej škole školil špecializované denné kurzy v GOPASe. GOPAS SR je najväčšie školiace centrum na Slovensku a v Českej republike. V roku 2012 a 2013 som získal ocenenie lektor roka.
Aj do budúcnosti chcem pracovať ako nezávislý konzultant pre rozsiahle informačné systémy, radca lektorov a veľkých firiem pre oblasť IT. Mám založenú vlastnú IT-konzultačnú firmu. Popri tom by som rád svoje 17 ročné poznatky s IT odovzdával ďalej.
„Mám nesmiernu chuť a silu sa učiť nové veci. Chcem aj naďalej pomáhať a vzdelávať ľudí. Budem to aj naďalej robiť s rovnakým nadšením a entuziazmom a niet na svete sila, čo by ma v tom zastavila.“
Dňa 2.2.2014
Marián Knězek